18. január 2024

Štvrtok, Cezročné obdobie, 2. týždeň
2. týždeň žaltára

Posvätné čítanie

Bože, príď mi na pomoc.

Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať.

Sláva Otcu. Ako bolo. Aleluja.

HYMNUS

I. Ak je posvätné čítanie v noci alebo včasráno:

Dňa okrídlený posol nám

hlási, že svetlo už je tu.

Buditeľ našich myslí, sám

Kristus nás volá k životu.

Opusťte lôžka vábivé,

vzbuďte sa zo sna, nehlivte;

a čistí, svätí, striezliví

bedlite, lebo prichádzam.

Keď povievaním osvieži

zornička rannú oblohu,

nám pripraveným do práce

nech nádej udelí a jas.

Ježiša hlasno vzývajme,

prosme ho, triezvi vzlykajme,

pokorných prosieb dlhý rad

čistému srdcu nedá spať.

Odožeň, Kriste, temné sny,

pretrhni putá nočnej tmy,

hriech starý ráč nám odpustiť,

v nás nové svetlo zapáliť.

Buď sláva, Kriste láskavý,

tebe i tvojmu Otcovi

aj Duchu, ktorý teší nás

teraz a večne v každý čas. Amen.

II. Ak je posvätné čítanie cez deň:

Cit lásky v srdciach rozdúchaj,

k sebe nás veď a milosť daj,

a k našim srdciam dobrý buď,

z nich odstráň kal a nezdobu.

Tu ako cudzí kráčame,

jak vyhnanci tu vzlykáme,

ty prístav si a naša vlasť,

do večných siení priveď nás.

Len smädná láska smäd chce mať,

z prameňa pravdy pookriať;

blaha a slasti v očiach dosť

má ľud, čo myslí na milosť.

Nesmierna sláva patrí ti,

oslava hodna pamäti,

bez konca spolu slávia ju,

čo srdcia z nížin dvíhajú.

To daj nám, Otec láskavý,

Syn Otcu rovný, jediný

i s Duchom, ktorý teší nás

a vládne večne v každý čas. Amen.

PSALMÓDIA

Ant. 1 Pane, zachránil si nás pred utláčateľmi; naveky budeme velebiť tvoje meno.

Žalm 44
Pohromy národa
V tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje. (Rim 8, 37)
I

Bože, na vlastné uši sme počuli, †

naši otcovia nám rozprávali *

o dielach, ktoré si vykonal za ich dní, za dní pradávnych.

Ty si svojou rukou vyhnal pohanov a našich otcov si usadil, *

zničil si národy a našich otcov si rozmnožil.

Veď nie svojím mečom získali krajinu, *

nepomohlo im vlastné rameno,

ale tvoja pravica, tvoje rameno a jas tvojej tváre, *

lebo ich máš rád.

Ty si môj kráľ a môj Boh, *

ty pomáhaš Jakubovi.

Len s tebou sme zahnali nepriateľov *

a v tvojom mene zničili tých, čo sa vzbúrili proti nám.

Nespolieham sa veru na svoj luk, *

ani môj meč ma nezachráni.

Ty si nás zachránil pred utláčateľmi *

a zahanbil si tých, čo nás nenávideli.

V Bohu sa budeme chváliť celý deň *

a naveky budeme velebiť tvoje meno.

Ant. Pane, zachránil si nás pred utláčateľmi; naveky budeme velebiť tvoje meno.

Ant. 2 Zľutuj sa, Pane, nad svojím ľudom a nevystavuj potupe svoje dedičstvo.

II

Ale teraz si nás zavrhol a zahanbil, *

už netiahneš, Bože, s našimi vojmi.

Zahnal si nás na útek pred našimi nepriateľmi *

a sme korisťou tých, čo nás nenávidia.

Vydal si nás ako ovce na zabitie *

a roztrúsil si nás medzi pohanov.

Svoj ľud si predal bez zisku *

a neobohatil si sa jeho predajom.

Vystavil si nás na potupu susedom *

a na posmech i pohanu nášmu okoliu.

Urobil si z nás príslovie pre pohanov *

a národy krútia hlavou nad nami.

Celý deň mám pred očami svoju potupu *

a rumenec hanby mi pokrýva tvár,

keď počúvam potupné a posmešné hlasy, *

keď vidím, ako nepriateľ horí pomstou.

Ant. Zľutuj sa, Pane, nad svojím ľudom a nevystavuj potupe svoje dedičstvo.

Ant. 3 Vstaň, Pane, a vykúp nás, veď si milosrdný.

III

Toto všetko nás postihlo, †

hoci sme nezabudli na teba *

a neporušili sme zmluvu s tebou.

Naše srdce sa neodvrátilo od teba, *

ani naše kroky nezišli z tvojej cesty,

a predsa si nás ponížil v kraji líšok *

a zahalil tôňou smrti.

Keby sme zabudli na meno nášho Boha *

a vzpínali ruky k bohu cudziemu,

či Boh na to nepríde? *

On predsa pozná tajnosti srdca.

Veď pre teba nás usmrcujú deň čo deň, *

pokladajú nás za ovce na zabitie.

Prebuď sa, Pane, prečo spíš? *

Vstaň a nezavrhni nás navždy.

Prečo odvraciaš svoju tvár? *

Vari môžeš zabudnúť na našu biedu a naše súženie?

Veď naša duša je pokorená až do prachu, *

naše telo je pritlačené k zemi.

Vstaň, Pane, pomôž nám *

a vykúp nás, veď si milosrdný.

Ant. Vstaň, Pane, a vykúp nás, veď si milosrdný.

Pane, ku komu by sme išli?

Ty máš slová večného života.

PRVÉ ČÍTANIE

Z Knihy Deuteronómium

9, 7-21. 25-29

Hriechy ľudu a Mojžišov príhovor

V tých dňoch Mojžiš povedal ľudu:

„Pamätaj a nezabudni, ako si na púšti provokoval k hnevu Pána, svojho Boha; odo dňa, keď si vyšiel z Egypta, až po toto miesto ste odporovali Pánovi. Lebo aj na Horebe ste ho provokovali a on vás v hneve chcel vyhubiť. Keď som vystúpil na vrch, aby som prevzal kamenné tabule, tabule zmluvy, ktorú s vami uzavrel Pán, zostal som na vrchu štyridsať dní a nocí, chlieb som nejedol a vodu nepil. A Pán mi dal dve kamenné tabule popísané Božím prstom a obsahujúce všetky slová, ktoré vám povedal na vrchu z ohňa, keď sa zišiel ľud na zhromaždení. A keď prešlo štyridsať dní a toľko nocí, Pán mi dal dve kamenné tabule, tabule zmluvy, a povedal mi: ‚Vstaň a rýchlo odtiaľto zostúp, lebo tvoj ľud, ktorý si vyviedol z Egypta, zhrešil: rýchlo opustili cestu, ktorú som im prikázal, a urobili si liatu modlu.‘ Potom mi Pán povedal: ‚Vidím, že je to ľud tvrdošijný. Nechaj ma, nech ich zničím a ich meno vymažem pod nebom a z teba urobím národ silnejší a väčší, ako je tento.‘

A keď som pri návrate zostupoval z horiaceho vrchu, oboma rukami som držal dve tabule zmluvy a videl som, že ste zhrešili proti Pánovi, svojmu Bohu, že ste si urobili liate teľa a rýchlo opustili jeho cestu, ktorú vám Pán prikázal, chytil som obe tabule, hodil som ich z rúk a rozbil som ich pred vašimi očami. Potom som sa vrhol pred Pána ako predtým, štyridsať dní a nocí som nejedol chlieb a nepil vodu pre všetky vaše hriechy, ktorých ste sa dopustili proti Pánovi a provokovali ste ho k hnevu. Zľakol som sa jeho rozhorčenia a hnevu, ktorým zahorel proti vám a chcel vás zničiť. A Pán ma vyslyšal aj tentoraz. Veľmi sa nahneval aj na Árona a chcel ho zahubiť. Aj zaňho som vtedy prosil. A váš hriech, ktorý ste urobili, čiže teľa, som chytil a spálil v ohni. Rozbil som ho na kúsky, úplne na prach som ho rozdrvil a hodil som ho do potoka, čo steká z vrchu.

A ležal som pred Pánom štyridsať dní a nocí a celý čas som ho úpenlivo prosil, aby vás nezničil, ako hrozil. Modlil som sa takto: Pane, Bože, nezahub svoj ľud a svoje dedičstvo, ktoré si vykúpil vo svojej veľkosti a mocnou rukou vyviedol z Egypta. Spomeň si na svojich služobníkov Abraháma, Izáka a Jakuba. Nehľaď na tvrdosť, bezbožnosť a hriech tohto ľudu, aby nepovedali obyvatelia krajiny, z ktorej si nás vyviedol: ‚Pán ich nemohol voviesť do krajiny, ktorú im prisľúbil, a nenávidel ich. Preto ich vyviedol, aby ich pozabíjal na púšti.‘ Veď predsa oni sú tvojím ľudom a tvojím dedičstvom, ktoré si vyviedol svojou veľkou silou a svojím vystretým ramenom.“

RESPONZÓRIUM

Porov. Ex 32, 11. 13. 14; 33, 17

Mojžiš prosil Pána, svojho Boha, a hovoril: Prečo sa hneváš, Pane, na svoj ľud? Utíš svoj hnev. Spomeň si na Abraháma, Izáka a Jakuba, ktorým si prisahal, že im dáš krajinu oplývajúcu mliekom a medom. * A Pán sa zriekol svojho zámeru dopustiť skazu, ktorú vyhlásil svojmu ľudu.

Pán povedal Mojžišovi: Našiel si milosť v mojich očiach a poznám ťa zo všetkých najlepšie. * A Pán.

DRUHÉ ČÍTANIE

Z Listu svätého biskupa Fulgencia Ruspenského

(Epist. 14, 36-37: CCL 91, 429-431)

Kristus stále žije, aby sa za nás prihováral

Ponajprv si treba všimnúť, že na konci modlitby hovoríme: „Skrze Ježiša Krista, tvojho Syna a nášho Pána.“ Nikdy nehovoríme: „Skrze Ducha Svätého.“ A toto katolícka Cirkev nevyhlasuje bez dôvodu, ale pre tajomstvo, že „prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi sa stal človek Ježiš Kristus“, „kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho“, ktorý „vošiel raz navždy so svojou vlastnou krvou do svätyne nie rukou zhotovenej“, „ktorá je len predobrazom pravej, ale do samého neba“, kde je po pravici Boha a prihovára sa za nás.

Apoštol videl v ňom tento veľkňazský úrad, keď povedal: „Skrze neho teda ustavične prinášajme Bohu obetu chvály, totiž ovocie úst, ktoré vyznávajú jeho meno.“ Skrze neho teda prinášame obetu chvály a modlitby, lebo jeho smrťou sme boli zmierení, keď sme boli ešte nepriateľmi. Iba skrze toho, ktorý sa pre nás láskavo stal obetným darom, môže nájsť náš obetný dar zaľúbenie v Božích očiach. Preto nás svätý Peter napomína: „Dajte sa vbudovať aj vy ako živé kamene do duchovného domu, do svätého kňazstva a prinášajte duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista.“ Teda z tohto dôvodu hovoríme Bohu Otcovi: „Skrze Ježiša Krista, nášho Pána.“

A keď sa spomína kňaz, na čo iné sa tým upozorňuje ako na tajomstvo Pánovho vtelenia? Ním Boží Syn, „hoci má božskú prirodzenosť, zriekol sa seba samého a vzal si prirodzenosť sluhu“. V nej sa uponížil, „stal sa poslušným až na smrť“. Tak sa znížil, že bol „o niečo menší od anjelov“, hoci bol v božstve rovný Otcovi. Veď Syn sa práve tým znížil, že ostával roveň Otcovi, a pritom sa láskavo stal podobný ľuďom. A sám sa znížil, keď sa zriekol seba samého a vzal si prirodzenosť sluhu. Potom sa Kristus zmenšil tým, že sa zriekol seba. Ale ničím iným sa nezriekol, iba tým, že si vzal prirodzenosť sluhu.

Kristus teda ostáva Bohom, Božím Jednorodeným, a prinášame mu obety tak ako Otcovi. Ale vzal si prirodzenosť sluhu a stal sa kňazom, skrze ktorého môžeme prinášať živú, svätú a Bohu milú obetu. A my by sme ani nemohli prinášať obetu, keby sa Kristus nebol stal za nás obetným darom. Iba v ňom je sama naša ľudská prirodzenosť pravým spasiteľným obetným darom. Keď teda my vyhlasujeme, že svoje modlitby prinášame skrze nášho Pána – večného kňaza, vyznávame tým, že je v ňom naše pravé ľudské telo, ako to vraví Apoštol: „Lebo každý veľkňaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom, aby prinášal dary a obety za hriechy.“ Keď však hovoríme: „Tvojho Syna“ a dodávame: „ktorý s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého,“ spomíname aj tú jednotu, ktorá je prirodzená medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Tým vyhlasujeme, že ten istý Kristus, ktorý za nás vykonáva kňazský úrad, je v prirodzenosti jedno s Otcom a Duchom Svätým.

RESPONZÓRIUM

Hebr 4, 16. 15a

Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, * Aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase.

Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami. * Aby sme.

MODLITBA

Modlime sa.

Všemohúci a večný Bože, ty riadiš všetko na nebi i na zemi; dobrotivo splň prosby svojho ľudu a daruj našim časom svoj pokoj. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého po všetky veky vekov.

Amen.

Text © KBS. Texty sú publikované s vedomím KBS ako pracovná verzia.

© 1999-2023 J. Vidéky