Z Druhej knihy Samuelovej

4, 2 – 5, 7

Dávid kraľuje nad Izraelom; zaujatie Jeruzalema

V tých dňoch: Saulov syn mal dvoch mužov, veliteľov čiat, jeden sa volal Baana a druhý sa volal Rechab. Boli to synovia Berotčana Remmona z Benjamínových synov; aj Berot sa totiž počíta k Benjamínovi. Lebo Berotčania kedysi ušli do Gettaimu a ostali tam ako cudzinci až dodnes.

Saulov syn Jonatan mal syna, ktorý mal chromé nohy. Bol päťročný, keď z Jezraelu prišla správa o Saulovi a Jonatanovi. Jeho pestúnka ho vtedy vzala a dala sa na útek. Pri úteku sa tak náhlila, že jej spadol a ochromel. Volal sa Meribbál.

Prišli synovia Berotčana Remmona Rechab a Baana a vošli za horúceho dňa do Isbálovho domu, keď spal cez poludnie na svojom lôžku. Aj vrátnička domu zaspala pri čistení pšenice, a tak sa dostali až do domu. Rechab a jeho brat Baana mu prebodli slabiny a utiekli. Keď totiž vošli do domu, on spal na svojom lôžku v spálni; preklali ho a zabili. Vzali jeho hlavu a išli celú noc cestou do Araby.

Isbálovu hlavu doniesli Dávidovi do Hebronu a povedali kráľovi: „Pozri, hlava Isbála, syna tvojho nepriateľa Saula, ktorý ti číhal na život. Dnes Pán doprial kráľovi, môjmu pánovi, pomstu nad Saulom a nad jeho potomstvom.“ Ale Dávid povedal synom Berotčana Remmona Rechabovi a jeho bratovi Baanovi: „Ako žije Pán, ktorý ma vytrhol zo všetkých úzkostí, toho, čo mi oznámil: ‚Saul zomrel‘ a nazdával sa, že prináša dobrú zvesť, v Sikelegu som chytil a zabil, hoci som mu mal dať za zvesť odmenu; nemám tým skôr teraz, keď bezbožní ľudia zavraždili nevinného muža v jeho dome na jeho lôžku, vyžadovať zodpovednosť za jeho krv z vašich rúk a odpratať vás zo zeme?“ A Dávid rozkázal mládencom a zabili ich; poodtínali im ruky i nohy a povešali ich pri rybníku v Hebrone. Isbálovu hlavu vzali a pochovali v Abnerovom hrobe v Hebrone.

Všetky izraelské kmene prišli k Dávidovi do Hebronu a hovorili: „Pozri, sme tvoja kosť a tvoje telo. A už vtedy, keď bol naším kráľom Saul, ty si viedol Izrael do boja a z boja. A Pán ti povedal: ‚Ty budeš pásť môj ľud Izrael, ty budeš vodcom Izraela.‘“ Prišli aj všetci starší Izraela ku kráľovi do Hebronu a kráľ Dávid s nimi uzavrel zmluvu pred Pánom v Hebrone a oni pomazali Dávida za kráľa nad Izraelom. Tridsať rokov mal Dávid, keď začal kraľovať, a kraľoval štyridsať rokov: v Hebrone nad Júdom kraľoval sedem rokov a šesť mesiacov; v Jeruzaleme kraľoval tridsaťtri rokov nad celým Izraelom a Júdom.

Kráľ a všetci muži, čo s ním boli, tiahli do Jeruzalema proti Jebuzejcom, ktorí obývali krajinu. Oni povedali Dávidovi: „Sem nevkročíš; slepí a kuľhaví ťa zaženú.“ To znamenalo: „Dávid sem nevkročí.“ Ale Dávid zaujal pevnosť Sion a ona je Dávidovým mestom.

RESPONZÓRIUM

Ž 2, 2. 6. 1

Povstávajú pozemskí králi a vladári sa spolčujú proti Pánovi a proti jeho pomazanému. * Veď ja som ustanovil svojho kráľa na svojom svätom vrchu Sione.

Prečo sa búria pohania? Prečo národy snujú plány daromné? * Veď ja som ustanovil svojho kráľa na svojom svätom vrchu Sione.

Z knihy svätej panny Terézie O ceste dokonalosti

(Cap. 30, 1-5: Œuvres complètes, Desclée De Brouwer, Paris, 1964, 467-468)

Príď tvoje kráľovstvo

Ak ide niekto čo ako nešikovný a nerozvážny prosiť o niečo významného a váženého muža, či si najprv nepremyslí a neuváži, ako ho osloví, aby naňho príjemne zapôsobil a nevyvolal v ňom odpor a neľúbosť, i to, o čo ho bude prosiť a na čo potrebuje, o čo žiada, najmä ak si prosí niečo zvláštne a vynikajúce, ako nás učí prosiť náš dobrý Ježiš? Podľa môjho názoru treba si to zvlášť všimnúť. Nemohol si, Pane, všetko zhrnúť do jednej vety a povedať: „Otče, daj nám všetko užitočné a potrebné“? Veď sa zdá, že netreba nič iné povedať tomu, ktorý všetko tak dobre a dokonale pozná.

Stačilo by to, večná Múdrosť, pokiaľ ide o teba a tvojho nebeského Otca, a ty si ho v Getsemanskej záhrade tak prosil. Ty si mu tam dal najavo svoju vôľu a úzkosť, no pritom si sa úplne odovzdal do jeho vôle. Lenže ty, môj Pane, vieš, že my nie sme takí odovzdaní, ako si bol ty odovzdaný do vôle svojho Otca. A preto bolo potrebné, aby sme osobitne prosili o jednotlivé veci, a tak si v duchu rozvážili, či je pre nás osožné a vhodné, o čo prosíme, a ak zistíme, že nám to nebude osožiť, aby sme o to prestali prosiť. My sme už takí, že ak nedostaneme, o čo prosíme (a to pre slobodnú vôľu, ktorú máme), nie sme ochotní prijať, čo nám dáva Pán; ani vtedy, keď je to najvýhodnejšie, nechceme pripustiť, že sme sa stali boháčmi, ak nevidíme hneď, (povedala by som) peniaze v hotovosti na ruke.

Preto nás dobrý Ježiš učí hovoriť tieto slová, ktorými prosíme o príchod takéhoto kráľovstva: „Posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo.“ Všimnite si, prosím, nesmiernu múdrosť nášho Učiteľa! Aspoň ja sama v sebe uvažujem, a zrejme je dobré poznať, o čo prosíme cez toto kráľovstvo. Jeho velebnosť videla, že my nemôžeme toto sväté meno večného Otca ani posvätiť, ani osláviť (ak to máme urobiť tak, ako si zasluhuje), keď to, čo sami môžeme, je také malé a nepatrné, keby sa jeho velebnosť nebola o nás postarala ináč a nedala nám tu svoje kráľovstvo. Preto náš dobrý Ježiš neodlučne spojil jedno s druhým. No aby sme vedeli, o čo prosíme a ako veľmi sa žiada prosiť o to neodbytne a vrúcne a urobiť všetko, čo môžeme, aby sme sa páčili a vyhoveli tomu, ktorý nám to má dať, chcem vám na tomto mieste vysvetliť a povedať, čo si myslím o tejto veci.

Zdá sa mi, že najvyššie dobro, ktoré spočíva v nebeskom kráľovstve, je už to (ak odhliadneme od premnohých iných vecí), že pozemské a svetské veci nemajú už nijakú cenu, ale okrem toho aj istá radosť z toho, že sa všetci radujú, a akýsi trvalý pokoj a nesmierne vnútorné uspokojenie z toho, že duša vidí, ako vonkoncom všetci smrteľníci posväcujú a chvália Boha a zvelebujú jeho sväté meno, ako ho nik hriechmi neuráža, a napokon vidí, ako ho všetci ľudia milujú; ba ani sama duša nezaoberá sa ničím iným ako tým, že miluje, a keďže ho pozná, ani ho nemôže nemilovať. Takto by sme ho mali milovať aj na tomto svete. Aj keď nie tak dokonale a tak bytostne, ale keby sme ho poznali, milovali by sme ho spôsobom oveľa vyšším a vznešenejším, ako ho milujeme teraz.

RESPONZÓRIUM

Ten, ktorý vie dávať dobré dary svojim deťom, núti nás prosiť, hľadať a klopať. * Tým viac dostaneme, čím úprimnejšie veríme, čím pevnejšie dúfame a čím vrúcnejšie túžime.

Tu viac dosiahneme vzdychmi ako rečou, viac slzami ako slovami. * Tým viac dostaneme, čím úprimnejšie veríme, čím pevnejšie dúfame a čím vrúcnejšie túžime.