Katechézy k žalmom a chválospevom

^ Zoznam katechéz

Chválospev – 1 Sam 2, 1-10

Radosť a nádej pokorných je v Bohu

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 20. marca 2002

1.

Dnes nás vedie hlas ženy pri modlitbe chvály Pána života. Hymnus, ktorý bol teraz prednesený, je totiž z udalosti Prvej knihy Samuelovej a spieva ho Anna po tom, ako obetovala Pánovi svoje dieťa, malého Samuela. On bude prorokom v Izraeli a svojím pôsobením poznačí prechod hebrejského ľudu k novej forme vlády, k monarchii, ktorá bude mať ako protagonistov neslávneho Saula a slávneho Dávida. Anna mala za sebou čas utrpenia, pretože, ako udalosť hovorí, „jej Pán uzavrel lono“ (1 Sam 1, 5).

V_antickom Izraeli neplodná žena bola pokladaná za „uschnutú vetvu“, mŕtvu prítomnosť aj preto, že bránila manželovi, aby mal trvalú pamiatku v nasledujúcich generáciách, čo bolo dôležitým prvkom v doteraz neistej a zahmlenej predstave o_záhrobí.

2.

Anna preto vložila svoju dôveru v Boha a modlila sa takto: „Pane zástupov, ak láskavo zhliadneš na biedu svojej služobníčky a spomenieš si na mňa, ak nezabudneš na svoju služobnicu a daruješ jej mužského potomka, dám ho Pánovi po všetky dni jeho života“ (v. 11). A Boh prijal volanie tejto pokorenej ženy a dal jej práve Samuela: zo suchého pahýľa (pňa) vzišla ratolesť (porov. Iz 11, 1); to, čo bolo v ľudských očiach nemožné, stalo sa živou skutočnosťou v tomto dieťati, aby bolo zasvätené Bohu.

Ďakovný spev, ktorý vykvitol na perách tejto matky, prevezme a upraví iná matka, Mária, ktorá hoci zostala pannou, porodí pôsobením Božieho Ducha. Magnifikat Ježišovej Matky prúdi totiž jemnými obratmi z chválospevu Anny, ktorý sa potom práve preto volá „Magnifikat Starého zákona“.

3.

V skutočnosti bádatelia zisťujú, že svätopisec vložil do Anniných úst určitý druh kráľovského žalmu, ktorý je pretkaný citáciami a ohlasmi iných žalmov. Najprv sa tu objavuje obraz hebrejského kráľa napadnutého mocnými protivníkmi, ktorý je však nakoniec zachránený a triumfuje, pretože vedľa neho Pán láme luky silákov (porov. 1 Sam 2, 4). Príznačný je záver chválospevu, kde v slávnom zjavení vstupuje na scénu Pán: „Pán zdrví svojich protivníkov, v nebi nad nimi zahrmí. Pán bude súdiť končiny zeme, vládu odovzdá svojmu kráľovi a pozdvihne moc svojho pomazaného“ (v. 10). Posledné slovo znamená v hebrejčine to isté ako mesiáš, to jest zasvätený, a to dovoľuje premeniť túto kráľovskú modlitbu na spev mesiášskej nádeje.

4.

V tomto ďakovnom hymnuse by sme chceli zdôrazniť dve témy, ktoré vyjadrujú Annine pocity. Prvá bude dominovať aj v Máriinom Magnifikate a je to zvrat osudu, ktorý spôsobil Boh. Silní sú pokorení, slabí sa opásali silou, sýti idú v zúfalstve hľadať pokrm a tí, čo hladovali, zasadajú k bohato prestretému stolu; bedár je pozdvihnutý z prachu a je obdarený trónom slávy (porov. v. 4. 8).

Je ľahko vycítiť v tejto prastarej modlitbe niť, ktorá vedie k siedmim činnostiam, ktoré vidí Mária uskutočnené v dejinách Bohom Spasiteľom: „Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno. Ujal sa Izraela, svojho služobníka“ (Lk 1, 51-54). Je to vyznanie viery prednesené dvomi matkami vzhľadom na to, ako zasahuje v dejinách Pán, ktorý sa zasadzuje o_ochranu tých posledných, úbohých a nešťastných, urážaných a pokorovaných.

5.

Druhá téma, ktorú chceme postaviť do svetla, sa spája ešte viac s postavou Anny: „Neplodná rodí mnoho ráz a tá, čo má veľa detí, vädne“ (1 Sam 2, 6). Pán, ktorý obracia osudy, stojí aj pri koreni života a smrti. Neplodné lono Anny bolo podobné hrobu; a predsa tu Boh mohol dať vyklíčiť životu, pretože „v_jeho rukách je duša všetkých bytostí aj duch každého ľudského tela“ (Jób 12, 10). V tejto línii sa potom spieva: Pán dáva smrť i život, uvádza do ríše smrti a vyvádza naspäť“ (1 Sam 2, 6).

Teraz sa nádej netýka len života dieťaťa, ktoré sa rodí, ale aj toho, komu môže Boh dať vzísť po smrti. Tak sa otvára takmer veľkonočný horizont zmŕtvychvstania. Izaiáš spieva: „Tvoji mŕtvi ožijú, vstanú z mŕtvych moji povraždení. Prebuďte sa a plesajte vy, čo bývate v prachu. Veď tvoja rosa je rosou svetla a zem vydá na svetlo svojich zomrelých“ (Iz 26, 19).

Z_L’Osservatore Romano, č. 14
(týždenné vydanie v taliančine) z 29. marca 2002


Preklad © Časopis Liturgia (SSV), Mons. Vincent Malý
HTML © Juraj Vidéky