Katechézy k žalmom a chválospevom

^ Zoznam katechéz

Chválospev – Iz 2, 2-5

Vrch s Pánovým domom na temene hôr

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 4. septembra 2002

1.

Každodenná liturgia chvál okrem žalmov predkladá vždy chválospev prevzatý zo Starého zákona. Je totiž známe, že okrem žaltára, pravej vlastnej knihy modlitieb Izraela, a potom aj Cirkvi, jestvuje istý druh iného „žaltára“ rozsiateho na rozličných historických, prorockých i múdroslovných stránkach Biblie. Skladá sa z hymnov, prosieb, chvál a invokácií, často veľmi krásnych a duchovne silných.

V_našom ideálnom putovaní modlitbami liturgie chvál sme sa už stretli s mnohými spevmi, ktorými sú posiate biblické stránky. Teraz chceme rozjímať o_jednom naozaj obdivuhodnom diele jedného z najväčších prorokov Izraela, Izaiáša, ktorý žil v ôsmom storočí pred Kristom. On je svedkom ťažkých hodín, ktoré prežívalo Judejské kráľovstvo, ale aj pevcom mesiášskej nádeje v poetickej reči najvyššej kvality.

2.

To je prípad chválospevu, ktorý sme práve počuli a ktorý je umiestnený takmer v úvode jeho knihy v prvých veršoch druhej kapitoly, a tieto predchádza neskoršia redakčná poznámka, ktorá znie: „Videnie Izaiáša, Amosovho syna, ktoré mal o_Judei a Jeruzaleme“ (Iz 1, 1). Hymnus teda chápe ako prorockú víziu, opisujúcu cieľ, ku ktorému v nádeji smerujú dejiny Izraela. Nie nadarmo znejú prvé slová: „Stane sa v ostatných dňoch“ (v. 2), čiže v plnosti čias. Je to preto výzvou, aby sme sa neupriamovali na súčasnú, takú zlú dobu, ale aby sme vedeli vytušiť pod povrchom každodenných udalostí tajomnú prítomnosť Božej činnosti, ktorá vedie dejiny k celkom inému horizontu svetla a pokoja.

Táto „vízia“ s mesiášskou vôňou sa bude opakovať v 60. kapitole tejto knihy v oveľa širšom scenári, v znamení v opätovnej meditácii nad podstatnými a podnetnými slovami proroka, v znamení slov chválospevu, ktorý práve zaznel. Prorok Micheáš (porov. 4, 1-3) prevezme ten istý hymnus, aj keď so záverom (porov. 4, 4-5) odlišným od záveru Izaiášovho proroctva (porov. Iz 2, 5).

3.

V centre Izaiášovej „vízie“ sa týči vrch Sion, ktorý ideálne prevyšuje všetky ostatné vrchy, pretože na ňom prebýva Boh a teda je miestom, ktoré sa spája s nebom (porov. 1 Kr 8, 22-53). Podľa Izaiášovho proroctva 60, 1-6 bude z neho sálať svetlo, ktoré pretrhne a rozptýli temnoty a k nemu sa pohnú procesie národov zo všetkých kútov zeme.

Táto príťažlivá moc Siona sa zakladá na dvoch skutočnostiach, ktoré sa šíria zo svätého vrchu Jeruzalema: na Zákone a Pánovom slove. Tieto vytvárajú jedinú skutočnosť, ktorá je prameňom života, svetla a pokoja, vyjadrením Pánovho tajomstva a jeho vôle. Keď prídu národy až na vrchol Siona, kde sa týči Boží chrám, hľa, stane sa zázrak, na ktorý ľudstvo stále čaká a po ktorom túži. Národy nechajú vypadnúť zo svojich rúk zbrane, ktoré potom pozbierajú a pretavia na nástroje pokojnej práce: meče pretvoria na pluhy a z kopijí urobia kosáky. Tak vzíde horizont pokoja, šalom (porov. Iz 60, 7), ako sa hovorí po hebrejsky, slovo, ktoré je drahé predovšetkým mesiášskej teológii. Konečne navždy padne opona za vojnou a nad nenávisťou.

4.

Izaiášovo proroctvo sa končí výzvou, ktorá je na rovine spirituality spevov pútnikov do Jeruzalema: „Hor‘ sa, dom Jakubov, kráčajme vo svetle Pánovom!“ (Iz 2, 5). Izrael nesmie zostať divákom v tejto radikálnej historickej transformácii: Nemôže sa dištancovať od výzvy, ktorá zaznieva v úvode z perí národov: „Poďme, vystúpme na Pánov vrch!“ (v. 3)

Aj nás kresťanov tento Izaiášov chválospev pozýva. Keď ho komentujú Otcovia štvrtého a piateho storočia (Bazil Veľký, Ján Zlatoústy, Teodoret z Kýru, Cyril Alexandrijský), videli jeho naplnenie v Kristovom príchode. Následne identifikovali Cirkev ako „vrch s Pánovým domom..., ktorý pevne stojí na temene hôr“, z ktorého vychádzalo Pánovo slovo a ku ktorému prúdili pohanské národy v novom období pokoja, ktoré sa začalo evanjeliom.

5.

Už mučeník svätý Justín vo svojej Prvej apológii, napísanej okolo roku 153 vyhlásil, že sa uskutočňuje verš chválospevu, ktorý hovorí: „Z_Jeruzalema vzíde Pánovo slovo“ (porov. v. 3). Napísal: „Z_Jeruzalema vyšli muži do sveta, bolo ich dvanásť; boli to nevzdelaní ľudia, nevedeli hovoriť, ale vďaka Božej moci zjavili všetkému ľudskému rodu, že ich Kristus poslal, aby učili všetkých o_Božom slove. A my, čo sme predtým zabíjali jeden druhého, už nielenže nebojujeme s nepriateľmi, ale, aby sme neklamali a nezavádzali tých, ktorí nás vypočúvajú, s radosťou umierame a vyznávame Krista“ (Pria Apoloia, 39, 3: Gli apologeri greci, Roma 1986, p. 118).

Preto my, kresťania, osobitným spôsobom prijímame prorokovu výzvu a usilujeme sa položiť základy tej civilizácie lásky a pokoja, v ktorej už nebude vojna ani „smrti ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo“ (Zjv 21, 4).

Z_L’Osservatore Romano, č. 36
(týždenné vydanie v taliančine) zo 6. septembra 2002


Preklad © Časopis Liturgia (SSV), Mons. Vincent Malý
HTML © Juraj Vidéky