Žalm 112

Blaženosť spravodlivého človeka

Blaženosť spravodlivého človeka

Na generálnej audiencii, ktorá sa konala 2. novembra 2005 na Námestí sv. Petra vo Vatikáne, sa Benedikt XVI. prihovoril k 20000 pútnikom z 18 krajín. Témou katechézy bol 112. žalm Blaženosť spravodlivého človeka.

Po včerajšej slávnosti Všetkých svätých v nebi, dnes si spomíname na všetkých verných zosnulých. Liturgia nás pozýva k modlitbe za našich drahých, ktorí už nie sú medzi nami, pričom obraciame našu myseľ na tajomstvo smrti, ktorá je spoločným dedičstvom všetkých ľudí. Vo svetle viery hľadíme na ľudské tajomstvo smrti s pokojom a nádejou. Podľa Svätého písma, ona je vskutku viac než iba nejaký koniec, je novým zrodením, je nutným prechodom, cez ktorý môžu dosiahnuť život v plnosti tí, ktorí budujú svoju pozemskú existenciu v súlade s Božím slovom.

112. múdroslovný žalm, nám predstavuje tých spravodlivých, ktorí sa boja Pána, uznávajú jeho transcendenciu a s dôverou i láskou sa oddávajú jeho vôli v očakávaní stretnutia s ním po smrti. Týmto veriacim je rezervovaná „blaženosť“: „Blažený muž, ktorý sa bojí Pána“ (v. 1). Žalmista upresňuje zároveň, v čom spočíva táto bázeň: prejavuje sa v živote podľa Božích prikázaní. Blažený je ten, kto „má veľkú záľubu v jeho príkazoch“ a nachádza v nich radosť a pokoj.

Citlivé vnímanie Boha je teda zdrojom nádeje a vnútornej i vonkajšej harmónie. Dodržiavanie morálnych zákonov je prameňom hlbokého pokoja vo svedomí. Podľa biblického chápania „odplaty“, spravodlivý je odetý do rúcha Božieho požehnania, ktoré je zárukou stability a úspechu vlastného konania a svojich potomkov: „Jeho potomstvo bude mocné na zemi, pokolenie spravodlivých bude požehnané. V jeho dome bude úspech a bohatstvo“ (verše 2 – 3, por. v. 9). Iste, voči tomuto optimistickému pohľadu stoja v protiklade trpké poznámky spravodlivého Jóba, ktorý zakúša tajomstvo bolesti, cíti sa nespravodlivo potrestaný a podrobený skúškam, ktoré sú zjavne nepochopiteľné. Je preto potrebné čítať tento žalm v celkovom kontexte Zjavenia, ktoré v sebe objíma realitu ľudského života vo všetkých svojich aspektoch. Predsa však zostáva platnou dôvera, ktorú podľa žalmistu zakúša ten, kto sa rozhodol nasledovať cestu bezúhonnosti, ktorá je v protiklade voči každej alternatíve zdanlivého úspechu, dosiahnutého prostredníctvom nespravodlivosti a nemorálnosti.

Srdce tejto vernosti voči Božiemu slovu spočíva v základnej voľbe lásky k chudobným a núdznym: „V_obľube je človek, čo sa zľutúva a rád pomáha, (...) Rozdeľuje a dáva chudobným“ (verše 5. 9). Veriaci je teda veľkorysý, rešpektuje biblické predpisy, bez osobných záujmov pomáha bratom v ich núdzi (por. Dt 15, 7-11) bez toho, žeby upadol do ohňa úžery, ktorá ničí život chudobných. Spravodlivý, ktorý neustále je citlivý voči napomínaniu prorokov, je na strane vydedencov a podporuje ich mnohorakou pomocou. „Rozdeľuje a dáva chudobným“ sa hovorí v 9. verši, čo je vyjadrením extrémnej veľkorysosti a úplnej nezištnosti.

112. žalm popri obraze charitatívneho a verného človeka, „dobrého, milosrdného a spravodlivého“ predstavuje vo svojej záverečnej časti, v jedinom verši (por. v. 10), aj obraz naničhodného človeka. Takýto človek, keď vidí úspech spravodlivého, škrípe zubami a hynie závisťou. Sú to muky toho, kto má zlé svedomie na rozdiel od veľkorysého človeka, ktorého „srdce je pevné“ (vv. 7-8).

Uprime svoj zrak na pokojnú tvár verného človeka, ktorý „rozdeľuje a dáva chudobným“ a oddajme sa slovám úvahy Klementa Alexandrijského, ktorý komentuje Ježišovo pozvanie k získaniu si priateľov prostredníctvom nespravodlivej mamony (por. Lk 16, 9), vo svojom spise s názvom: Ktorý boháč sa zachráni, keď poznamenáva: týmito slovami Ježiš „vyhlasuje a priori za nespravodlivý každý majetok, kto ho vlastní len sám pre seba a neposkytuje ho pre všetkých, ktorí sú v núdzi. Vyhlasuje však aj zároveň, že z tejto nespravodlivosti je možné učiniť aj spravodlivé dielo, poskytnúc odpočinok jednému z tých maličkých, ktorí majú svoj večný domov u Otca (por. Mt 10, 42; 18, 10).

Obrátiac sa na čitateľa, Klement upozorňuje: „Všimni si, že na prvom mieste ti neprikázal modliť sa, ani nečakať nato, aby ťa niekto o_niečo prosil, ale aby si ty sám hľadal tých, ktorí si zaslúžia, aby boli vypočutí, nakoľko sú učeníkmi Spasiteľa“ (31, 7: ibidem, p. 57). Potom, vzťahujúc sa na iný biblický text, komentuje: „Je teda pekným apoštolov výrok: „veselého darcu Boh miluje“ (2 Kor 9, 7), kto daruje s radosťou a neseje skúpo, a nechce hneď zbierať, čo zasial, ale delí sa bez žiaľu a bolesti, práve toto znamená robiť skutočne dobre“ (31, 8: ibidem).

HTML © Juraj Vidéky