Žalm 113

Chválospev na meno Pánovo

Služobníci Pánovi, chváľte meno Pánovo

Na generálnej audiencii v stredu 18. mája 2005 bolo prítomných vyše 25000 pútnikov z 30 krajín. Témou katechézy bol 113. žalm Chválospev na meno Pánovo. Benedikt XVI. najprv spomenul nedožité 85. narodeniny svojho predchodcu Jána Pavla II. a poďakoval sa za dar jeho pontifikátu. Potom pokračoval:

Práve sme si vypočuli v celej jeho jednoduchosti a kráse 113. žalm. Je ozajstnou vstupnou bránou k malej zbierke žalmov od 113. po 118., ktorú sme zvykli nazývať aj „egyptský Hallel“. Je to aleluja alebo spev chvál, ktorý oslavuje vyslobodenie z faraónovho otroctva a radosť Izraela v službe Pánovi v slobode, v zasľúbenej zemi (porov. Ž 113). Nie je to náhoda, že židovská tradícia spojila tento rad žalmov s veľkonočnou liturgiou. Slávenie tejto udalosti podľa jej historicko-spoločenských rozmerov, ale najmä duchovných, prežívali ako znak oslobodenia od zla v mnohostrannosti jeho prejavov.

113. žalm je krátky hymnus, ktorý má v židovskom origináli iba šesťdesiat slov, ktoré sú plné citov dôvery, chvály a radosti. Prvá strofa (porov. Ž 111, 1-3) velebí „Pánovo meno“, ktorý – ako je známe – označuje v biblickom jazyku samotnú osobu Boha, ktorého živá prítomnosť účinkuje v ľudských dejinách. Počujeme tu trikrát a s veľkým dôrazom, ako zaznieva „meno Pánovo“ uprostred modlitby poklony. Všetko bytie a všetok čas od východu slnka až po jeho západ, ako hovorí žalmista je zapojený do jediného vďakyvzdania. Je to ako keby zo zeme k nebu stúpal neustály dych, aby velebil Pána, Stvoriteľa vesmíru a Kráľa dejín. Ďalej Benedikt XVI. pokračoval:

Práve týmto pohybom smerom hore nás žalm vedie k Božiemu tajomstvu. Druhá časť totiž (porov. vv 4-6) oslavuje Pánovu nadprirodzenosť, ktorá je tu opísaná vertikálnymi obrazmi, a tie presahujú ľudské chápanie. Text hovorí: vyvýšený je Pán nad všetky národy, ... tróni na výsostiach“ a nikto sa mu nemôže vyrovnať, a aby mohol vidieť na nebesia, musí pohliadnuť dole, lebo „jeho sláva nad nebesia“ (v. 4).

Boží pohľad sa upiera na celú skutočnosť, na pozemské i na nebeské bytosti. Akokoľvek, Božie oči nie sú povýšenecké alebo chladné, ako oči nejakého pozemského vládcu. Žalmista hovorí, že „Pán dbá o_všetko nepatrné na nebi i na zemi“ (v. 6).

A tak prichádzame k poslednej časti žalmu (por. vv. 7-9), ktorá prenáša pozornosť od nebeských výsostí k nášmu pozemskému horizontu. Pán sa starostlivo skláňa k našej maličkosti a nedostatočnosti, ktorá by nás možno mohla viesť k tomu, že by sme sa bázlivo od neho odťahovali. Pán upiera svoj láskyplný pohľad a zameriava svoje účinné zasahovanie na posledných a úbohých nášho sveta: „Slabého dvíha z prachu, a zo smetiska povyšuje bedára“ (v. 7).

Boh sa teda skláňa nad trpiacimi a všetkými núdznymi, aby ich potešil. Chudobnému preukazuje najväčšiu česť, totiž aby „sedel vedľa kniežat“, áno, „vedľa kniežat svojho ľudu“ (v. 8). Osamotenej a neplodnej žene, ktorou antická spoločnosť pohŕdala, ako keby bola vyschnutá a neužitočná ratolesť, Boh dáva česť a veľkú radosť, že bude mať veľa detí (v. 9). Žalmista teda chváli Boha, ktorý je vo svojej veľkosti veľmi odlišný od nás, ale zároveň je veľmi blízko svojim stvoreniam, ktoré trpia.

V týchto záverečných veršoch môžeme ľahko vytušiť predobraz slov Panny Márie v Magnifikate, v hymne o_rozhodnutí Boha, ktorý „zhliadol na svoju poníženú služobnicu“. Panna Mária oveľa ráznejšie ako náš žalm vyhlasuje, že Boh „mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených“.

Jeden veľmi starobylý „večerný hymnus“, ktorý sa zachoval v tzv. Apoštolských konštitúciách (VII, 48) používa a rozvíja radostný úvod nášho žalmu. Pripomeňme si ho aj tu na konci našej úvahy, aby sme vyzdvihli kresťanský pohľad, aký mala prvotná Cirkev, keď sa modlila žalmy: „Chváľte, deti, Pána, chváľte meno Pánovo. Chválime ťa, spievame ti, velebíme ťa, lebo nesmierna je tvoja sláva. Ty, Pán a kráľ, Otec Ježiša Krista, Nepoškvrneného Baránka, ktorý sníma hriechy sveta, tebe patrí chvála, i hymnus slávy. Tebe, Bohu Otcovi skrze Syna v Duchu Svätom, na veky vekov. Amen.“

HTML © Juraj Vidéky