Žalm 117

Katechézy k žalmom a chválospevom

Žalm 117

Oslava milosrdného Pána

Katechéza pre ranné chvály, 1. týždeň | 3. týždeň

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 28. novembra 2001

Tento žalm je najkratší zo všetkých žalmov, má v hebrejskom origináli len sedemnásť slov, z ktorých deväť je osobitne význačných. Je to malá doxológia, t. j. podstatný spev chvály, ktorý by ideálne mohol tvoriť pečať väčších hymnických modlitieb. V liturgii do určitej miery tomu tak je v našom Glória Patri, ktoré kladieme na záver recitácie každého žalmu.

Modlitba týchto niekoľkých málo slov sa naozaj javí ako významná a hlboká, lebo velebí zmluvu medzi Pánom a jeho ľudom na pozadí univerzálnej perspektívy. V tomto svetle apoštol Pavol berie prvý verš žalmu, aby vyzval všetky národy sveta na oslavu Boha. Píše totiž kresťanom v Ríme: „Aby pohania oslavovali Boha za milosrdenstvo, ako je napísané:... Chváľte Pána, všetky národy, a nech ho velebia všetci ľudia“ (Rím 15, 9. 11).

Krátky hymnus, o_ktorom ideme rozjímať, sa teda otvára, ako sa to často stáva pri žalmoch tohto druhu, výzvou ku chvále, ktorá nie je adresovaná len Izraelu, ale všetkým národom zeme. Zo sŕdc všetkých spravodlivých, ktorí hľadajú a milujú Boha s úprimným srdcom, musí vyraziť aleluja. Žaltár ešte raz odzrkadľuje víziu širokého dosahu, živenú pravdepodobne skúsenosťou, ktorú Izrael prežíval počas babylonského zajatia v šiestom storočí pred Kristom: hebrejský ľud sa vtedy stretol s inými národmi a kultúrami a pocítil potrebu hlásať vlastnú vieru tým, medzi ktorými žil. V žaltári je teda vedomie, že dobro kvitne na toľkých územiach a môže byť vedené a riadené k jedinému Pánovi a Stvoriteľovi. Mohli by sme teda hovoriť o_„ekumenizme“ modlitby, ktorá stlačí do jedného náručia národy rozdielne pôvodom, históriou a kultúrou. Sme v rovine veľkej Izaiášovej „vízie“, ktorá opisuje ako „na konci dní“ budú prúdiť všetky národy k „vrchu Pánovho chrámu“. Vtedy vypadnú z rúk meče a kopije; ba budú pretavené na radlice a kosáky, aby ľudstvo žilo v mieri a spievalo na chválu jedinému Pánovi všetkých, počúvalo jeho slovo a zachovávalo jeho zákon (porov. Iz 2, 1-5).

Izrael, vyvolený ľud, má v tomto univerzálnom horizonte poslanie, ktoré má splniť: musí hlásať dva veľké božské skutky, ktoré zakúsil, keď žil podľa zmluvy s Pánom (porov. v. 2). Tieto dva, ktoré sú akoby základnými rysmi Božej tváre, ono „dobré dvojmeno“ Božie, aby sme to povedali so svätým Gregorom Nyssenským (porov. Sui titoli dei Salmi, Rím 1994, p. 183), sú obidva vyjadrené hebrejskými slovami, ktoré v preklade už nedokážu zažiariť v celej svojej významovej bohatosti. Prvé chésed, termín, ktorý sa v žaltári opakovane používa a u ktorého som sa zastavil pri inej príležitosti. Toto slovo chce naznačiť osnovu hlbokých pocitov, ktoré prebiehajú medi dvoma osobami zviazanými autentickým a pevným putom. Teda zahrňuje hodnoty ako lásku, vernosť, milosrdenstvo, dobrotu, nežnosť. Medzi nami a Bohom je teda vzťah, ktorý nie je chladný ako vzťah, ktorý je medzi vládcom a jeho poddaným, ale vzťah chvejúci sa láskou, aký sa rozvíja medzi priateľmi, snúbencami, rodičmi a deťmi.

Druhý výraz je ‘emet a je akoby synonymom prvého. Aj ten je v žaltári a opakuje sa takmer v polovici všetkých prípadov, kde sa ozýva napokon aj ďalej v Starom zákone. Tento termín sám v sebe vyjadruje „pravdu“, čiže pravosť vzťahu, jeho pôvodnosť a spoľahlivosť, ktorá sa zachováva napriek prekážkam a skúškam; je to rýdza a radostná vernosť, ktorá nepozná slabiny. Nie nadarmo žalmista vyhlasuje, že „trvá naveky“ (v. 2). Verná Božia láska sa nikdy nezmenší a nenechá nás na seba samých alebo v temnotách bez zmyslu, slepému osudu, prázdnote a smrti.

Boh nás miluje bezpodmienečnou láskou, ktorá nepozná únavu, ktorá nikdy nevyhasne. A to je posolstvo nášho žalmu, krátkeho ako strelná modlitba, ale intenzívneho ako veľký chválospev.

Slová, ktoré nám vnuká, sú ako ozvena chválospevu, ktorý zaznieva v nebeskom Jeruzaleme, kde nesmierny zástup zo všetkých jazykov, kmeňov a národov ospevuje Božiu slávu pred Božím a Baránkovým trónom (porov. Zjv 7, 9). K tomuto spevu sa pripojuje putujúca Cirkev s nespočetnými prejavmi chvály, modulovanými často básnickým géniom a hudobným umením. Máme na mysli – aby sme uviedli príklad – Te Deum, ktoré generácie kresťanov používajú po dlhé stáročia, aby chválili a vzdávali vďaky: „Te Deum laudamus, te Dominum confitemur, te aeternum Patrem omnis terra venera-tur.“ Svojím spôsobom je malý žalm, o_ktorom teraz rozjímame, účinnou syntézou večnej liturgie chvály, ktorej dáva Cirkev zaznieť vo svete a spája sa s dokonalou chválou, ktorou sa Kristus obracia k Otcovi.

Chváľme teda Pána. Chváľme ho bez únavy. Ale táto naša chvála nech je vyjadrená skôr životom ako slovami. Boli by sme totiž príliš málo vierohodní, keby sme naším žalmom pozývali národy na oslavu Pána, a nebrali by sme pritom vážne Ježišovo napomenutie: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5, 16). Keď Cirkev spieva žalm 117, ako aj všetky žalmy, ktoré oslavujú Pána, Boží ľud sa musí usilovať, aby sa sám stal piesňou chvály.

Z_L’Osservatore Romano, č. 48
(týždenné vydanie v taliančine) z 30. novembra 2001

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 5. februára 2003

V pokračovaní našich meditácií nad textami liturgie chvál sa vraciame k úvahe nad žalmom, ktorý už bol predmetom našich úvah a je najkratším žalmom žaltára. Je to žalm 117, ktorý sme práve vypočuli, druh malého hymnusu, podobného strelnej modlitbe, ktorý sa rozvíja na všeobecnú chválu Stvoriteľa. To, čo sa tu hlása, je vyjadrené dvoma základnými slovami: láska a vernosť (porov. v. 2).

Týmito výrazmi žalmista synteticky ilustruje zmluvu medzi Bohom a Izraelom a zdôrazňuje pritom hlboký vzťah vernosti a dôvery, ktorý je medzi Bohom a jeho ľudom. Počúvame tu ozvenu slov, ktoré vyhlásil sám Boh na Sinaji, keď sa predstavoval Mojžišovi: „Pán, Boh je milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný“ (Ex 34, 6).

I napriek krátkosti a stručnosti žalm 117 obsahuje srdce modlitby, ktorá spočíva v stretnutí a v živom a osobnom dialógu s Bohom. Tajomstvo božstva sa v tejto udalosti odhaľuje ako vernosť a láska.

Žalmista pripája osobitný aspekt modlitby: skúsenosť modliaceho sa má vyžarovať do sveta a má sa premeniť na svedectvo tomu, čo nemá našu vieru. Naozaj sa otvára a rozširuje horizont ku „všetkým ľuďom a ku všetkým národom“ (porov. Ž 117, 1), aby aj oni zoči-voči kráse a radosti viery boli uchvátení túžbou poznávať, stretávať a chváliť Boha.

V_pretechnizovanom svete, ohrozenom potláčaním posvätna, v spoločnosti, ktorá si obľúbila určitú sebestačnosť, je svedectvo modliaceho sa ako lúč svetla v temnotách.

Prvé obdobie môže len prebudiť zvedavosť, potom môže hĺbavú osobnosť priviesť k otázke o_zmysle modlitby a napokon môže prebudiť rastúcu túžbu modlitbu zakúsiť. Preto modlitba nikdy nie je izolovanou skutočnosťou, ale má tendenciu šíriť sa a zasiahnuť celý svet.

Sprevádzajme teraz žalm 117 slovami veľkého Cirkevného Otca Východu Efréma Sýrskeho, ktorý žil v 4. storočí. V jednom zo svojich hymnusov o_viere, totiž v štrnástom, vyjadruje túžbu, aby nikdy neprestával chváliť Boha, zahrnúť do toho aj „všetkých, čo chápu Božiu pravdu“. Tu je jeho svedectvo:

„Ako môže, Pane, moja harfa prestať v tvojej chvále?

Ako by som mohol svoj jazyk učiť vernosti?

Tvoja láska mení v dôveru moje rozpaky,

no moja vôľa je ešte nevďačná. (9. strofa)

Je správne, že človek uznáva tvoje božstvo,

je správne, aby nebeské bytosti chválili tvoje človečenstvo;

nebeské bytosti užasli, keď videli, ako si sa ponížil,

a pozemské, keď ťa videli, ako si bol povýšený.“ (10. strofa)

(L’arpa dello Spirito, Róma 1999, p. 26-28).

V_inom hymnuse (Inni di Nibisi, 50) svätý Efrém potvrdzuje toto svoje zanietenie za ustavičnú chválu a vyjadruje ho motívom lásky a božského súcitu s nami, práve tak, ako to hovorí náš žalm:

„Pane, kiež moje ústa prejdú od mlčania k tvojej chvále.

Nech naše ústa chválou nešetria,

nech naše pery nie sú chudobné v tom, ako ťa vyznávajú;

kiež sa tvoja chvála v nás rozozvučí. (2. strofa)

Lebo je to Pán, na ktorého sú naštepené korene našej viery;

i_keď je ďaleko, predsa je nám blízky vyliatím lásky.

Kiež sú korene našej lásky spojené s ním,

kiež sa na nás vyleje plná miera jeho súcitu.“ (6. strofa: tamže, p. 77-80).

Z_L’Osservatore Romano, č. 6
(týždenné vydanie v nemčine) zo 7. februára 2003