Žalm 126

V_Bohu je radosť a nádej

V_Bohu je naša radosť a naša nádej

Pápež Benedikt XVI. sa v stredu 17. augusta opäť prihovoril k pútnikom na generálnej audiencii, ktorá sa tentoraz konala v Castel Gandolfo. Bolo na nej prítomných asi 3-tisíc pútnikov z 13 krajín. Témou katechézy bol 126. žalm „V_Bohu je naša radosť a naša nádej.“

Keď počúvame slová 125. žalmu, máme dojem, že pred našimi očami sa odohráva udalosť ospievaná v druhej časti Knihy proroka Izaiáša: „nový exodus“. Je to návrat Izraela z babylonského zajatia do vlasti svojich otcov, po edikte perzského kráľa Kýra v roku 538 pred Kristom. Vtedy sa zopakovala radostná skúsenosť prvého exodu, keď izraelský národ bol vyslobodený z egyptského otroctva. Tento žalm nadobúdal zvláštny význam práve vtedy, keď sa ho Izraeliti modlili vo chvíľach ohrozenia a strachu, keď boli opäť podrobení skúške. Žalm je vskutku vyjadrením modlitby zajatých, ktorí prosia o_návrat (por. 4).

Tak sa stáva modlitbou Božieho ľudu vo svojom dejinnom pláne, ktorý je ohrozovaný nebezpečenstvami a skúškami, ale vždy v dôvere otvorený voči Bohu Vykupiteľovi a Osloboditeľovi, opore slabých a utláčaných. Žalm uvádza do atmosféry radostného plesania: ústa sú plné radosti, jazyk plný plesania, slávi sa sviatok návratu k slobode (por. vv. 1-2). Je to reakcia radosti za opätovné a dvojnásobné nadobudnutie slobody. Na jednej strane, pohanské národy uznajú veľkosť Boha Izraela: „Veľké veci urobil s nimi Pán“ (v. 2). Záchrana vyvoleného národa sa stáva jasným dôkazom účinnej a mocnej Božej existencie, prítomnej a aktívnej v dejinách. Na druhej strane, samotný Boží ľud vyznáva svoju vieru v Pána, ktorý zachraňuje: „Veľké veci urobil s nami Pán“ (v. 3).

Myšlienka potom zalieta do minulosti, ktorá sa opäť prežíva so záchvevom strachu a horkosti. Radi by sme upriamili pozornosť na roľnícky obraz, ktorý používa žalmista: „Tí čo sejú v slzách, s jasotom budú žať“ (v. 5). Pod ťarchou práce, tvár niekedy poznačia slzy: uskutočňuje sa namáhavé siatie, ktoré možno bude neužitočné a povedie k neúspechu. Keď však nastane čas bohatej a radostnej žatvy, príde sa k poznaniu, že tá bolesť sa stala plodnou. V tomto verši nášho žalmu je sústredená veľká lekcia o tajomstve plodnosti a života, ktoré môže v sebe obsahovať utrpenie. Tak ako povedal Ježiš pred svojim utrpením a smrťou: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12, 24).

Horizont žalmu sa otvára k slávnostnej žatve, ktorá je symbolom radosti zo slobody, symbolom pokoja a prosperity, a to je ovocie Božieho požehnania. Táto modlitba je teda spevom nádeje, ku ktorej sa človek utieka, keď sa nachádza v čase skúšky, strachu, vonkajšieho ohrozenia a vnútornej stiesnenosti. Môže sa však stať aj všeobecnejšou výzvou žiť vlastné dni a napĺňať vlastné rozhodnutia v atmosfére vernosti. Vytrvalosť v dobrom, aj keď sa stretá s nepochopením a odporom, nakoniec dosahuje prístav svetla, plodnosti a pokoja. To je to, čo svätý Pavol pripomína Galaťanom: „Lebo kto seje pre svoje telo, z tela bude žať porušenie. Ale kto seje pre ducha, z ducha bude žať večný život. Neúnavne konajme dobro, lebo ak neochabneme, budeme v pravom čase žať“ (Gal 6, 8-9).

Končíme úvahou svätého Bédu Ctihodného (672/3-735) o_125. žalme s komentárom Ježišových slov, ktorými ohlásil svojim učeníkom smútok, ktorý ich očakával, spoločne s radosťou, vyvierajúcou z ich utrpenia (por. Jn 16, 20). Svätý Béda pripomína, že „tí, ktorí milovali Krista, žalostili a plakali, keď ho videli zajatého nepriateľmi, poviazaného, vedeného k súdu, odsúdeného, bičovaného, vysmiateho, ukrižovaného, prebodnutého kopijou a pochovaného.

Radovali sa naopak tí, ktorí milovali svet...., keď odsúdili na najohavnejšiu smrť toho, ktorého nemohli ani vidieť. Učeníci zosmutneli pre smrť Pána, keď sa však stalo známym jeho zmŕtvychvstanie, ich smútok sa premenil na radosť. Keď potom videli zázrak Nanebovstúpenia, ešte s väčšou radosťou chválili a oslavovali Pána, ako o_tom svedčí evanjelista Lukáš (por. Lc 24, 53).

Tieto Pánove slová sa však hodia pre všetkých veriacich, ktorí cez slzy a utrpenie tohto sveta, hľadajú večnú radosť. Aj keď nateraz plačú a sú plní zármutku, pretože ešte nemôžu vidieť toho, ktorého milujú. Pokiaľ sú v tele, sú stále vzdialení od svojej vlasti a kráľovstva, avšak sú si istí, že cez rozličné námahy a zápasy dosiahnu odmenu. Ich smútok sa premení na radosť, keď raz ukončia zápas tohto života a dostanú odmenu večného života, ako o_tom hovorí žalm: „Tí čo sejú v slzách s jasotom budú žať“ (Omelie sul Vangelo, 2, 13: Collana di Testi Patristici, XC, Roma 1990, pp. 379-380).

HTML © Juraj Vidéky