Žalm 131

Detská dôvera v Pána

Detská dôvera v Pána

Pápež Benedikt XVI. na dnešnej generálnej audiencii, ktorá sa konala v aule Pavla VI. vo Vatikáne, privítal vyše 6 tisíc pútnikov zo 17 krajín. Témou dnešnej katechézy bol 131. žalm: Detská dôvera v Pána.

Drahí bratia a sestry,

130. [131.] žalm, ktorý sme počuli, má v hebrejskom origináli len asi 30 slov. Sú to však silné slová, ktoré rozvíjajú tému, vzácnu celej náboženskej literatúre: duchovné detstvo.

Myseľ spontánne zalieta k svätej Terézii z Lisieux, na jej „malú cestu“, na jej vlastné „zostať malým“ a tak „zotrvať v Ježišovom objatí“ (por. Manoscritto C, 2r-3v: Opere complete, Cittá del Vaticano 1997, pp. 235-236).

V centre žalmu sa nachádza obraz matky s dieťaťom, znak nežnej a materskej Božej lásky, ako ju opísal už prorok Ozeáš: „Keď bol Izrael mladý, miloval som ho, ..., povrazmi ľudskosti som ich tiahol, lanami lásky; bol som, ako kto dvíha jarmo ponad ich líca, a skláňal som sa k nemu chovať ho“ (Oz 11, 1. 4).

Žalm sa začína opisom protikladného postoja voči tomu, ktorý je charakteristický pre detstvo, vedomý si svojej krehkosti avšak zároveň aj dôvery v pomoc iných. V žalme naopak vystupuje do popredia pýcha srdca, povýšenosť pohľadu – „za veľkými vecami, za divmi nedosiahnuteľnými“ (por. Ž 131, 1).

Je to opis pyšného človeka, ktorý je opísaný hebrejskými výrazmi ktoré označujú „nadutosť“ a „povýšenosť“, arogantný postoj toho, ktorý sa na iných pozerá z výšky, a považuje iných za menejcenných.

Veľké pokušenie pyšného, ktorý chce byť ako Boh, sudca medzi dobrom a zlom (por. Gn 3, 5), modliaci sa človek rozhodne odmieta a volí si pokornú, spontánnu dôveru v jediného Pána.

Žalm potom prechádza k nezabudnuteľnému obrazu dieťaťa a matky. Originálny hebrejský text nehovorí o_novorodencovi, ale o_„dieťati odkojenom, nasýtenom“ (Ž 131, 2). Je známe, že na blízkom antickom Východe, koniec oficiálneho kojenia bol stanovený okolo troch rokov života a bol slávnosťou (por. Gn 21, 8; 1 Sam 1, 20-23; 2Mak 7, 27).

Dieťa, na ktoré poukazuje žalmista, je naviazané na matku vo vzťahu, ktorý je osobnejší a intímnejší, ako len čisto fyzický kontakt nutný pre pokrm. Ide o_vedomejší vzťah, aj keď je vždy bezprostredný a spontánny. Ide tu o ideálne prirovnanie k „detstvu“ ducha, v ktorom prichádza k oddaniu sa Bohu nie slepým a automatickým spôsobom, ale zodpovedným a pokojným.

V tomto bode vyznanie dôvery modliaceho sa človeka, sa rozširuje na celú komunitu: „Dúfaj, Izrael v Pána, odteraz až naveky“ (Ž 131, 3). Nádej sa teraz otvára k celému národu, ktorý prijíma od Boha istotu, život a pokoj, a rozmáha sa od prítomnosti do budúcnosti, „odteraz až naveky“.

Je ľahké pokračovať v modlitbe tak, že necháme zaznieť iné hlasy knihy Žalmov, ktoré sú inšpirované tou istou dôverou v Boha: „Od samého zrodu som odkázaný na teba. Ty si môj Boh, odkedy ma mať povila.“ (Ž 21 [22], 11) „Hoci by ma opustili otec aj mať, Pán sa ma predsa ujme.“ (Ž 26 [27], 10) „Ty, Pane, si moja nádej od mojej mladosti. Od matkinho lona mám v tebe oporu, od života matky si mojím ochrancom; tebe vždy patrí môj chválospev.“ (Ž 70 [71], 5-6)

Voči pokornej dôvere, ako sme videli, sa stavia pýcha. Kresťanský spisovateľ štvrtého až piateho storočia, Giovanni Cassiano (Ján Kasián, pozn. J. V.), upozorňuje veriacich na vážnosť tejto neresti, ktorá „ničí všetky čnosti a neberie na mušku len priemerných a slabých, ale predovšetkým tých, ktorí dosahujú vrchol s využitím svojich síl“.

A pokračuje: Toto je dôvod, pre ktorý blahoslavený Dávid s takou obozretnosťou chráni svoje srdce, že si dovolí prehlásiť pred Tým, pred Ktorým nemožno ukryť tajomstvá svedomia: „Pane, nech sa nestane pyšným moje srdce a nech sa nepovyšuje môj pohľad, veď nehľadám veľké veci, ktoré prevyšujú moje sily“...

A predsa, hoci dobre pozná aká je ťažká, aj pre dokonalých, takáto bdelosť, nenamýšľa si, žeby sa mohol spoliehať len na svoje schopnosti, ale prosí v modlitbách Pána, aby mu pomohol vyhnúť sa šípom nepriateľa a nedôjsť k zraneniu: „Nech ma nezasiahne noha pyšného“ (Ž 35 [36], 12) (Le istituzioni cenobilitiche, XII, 6, Abbazia di Praglia, Bresseo di Teolo – Padova 1989, p. 289).

Podobne, aj jeden, anonymný otec púšte nám zanechal vysvetlenie, ktoré sa odráža v 131. žalme: „Nikdy som neprekročil môj údel, aby som kráčal vyššie, ani som sa nikdy nenechal znepokojiť pokorením, pretože každá moja myšlienka spočívala v tomto: modliť sa k Pánovi, aby ma vyzliekol zo starého človeka“ (I padri del serto. Detti, Roma 1980, p. 287).

HTML © Juraj Vidéky