Žalm 49

Márnosť bohatstva

I

Na generálnej audiencii v stredu 20. októbra 2004 bolo prítomných vyše 19 tisíc pútnikov z 22 krajín. Témou dnešnej katechézy bol 49. žalm Márnosť bohatstva.

Žalm, ktorý sme si práve vypočuli, nás pozýva, aby sme sa zamysleli nad márnosťou bohatstva a nad márnivosťou tých, čo sa zháňajú iba za materiálnymi dobrami.

Naša meditácia bude prebiehať v dvoch etapách, tak ako to robí aj liturgia hodín na vešpery, ktorá nám ho ponúka tiež na dvakrát. Dnes budeme hovoriť o prvej časti, v ktorej úvaha vychádza z nepríjemnej situácie, ako je to aj v žalme 72. Spravodlivý musí prežiť „smutné dni“, v ktorých ho „obklopuje zloba zlých, čo sa spoliehajú na svoju silu a chvastajú sa nadmerným bohatstvom“ (porov. Ž 48, 6-7). Uzáver, ku ktorému prichádza spravodlivý, je vyjadrený akoby príslovím, ktoré je aj na konci žalmu. Zhŕňa tak vynikajúcim spôsobom hlavné posolstvo celej tejto básnickej skladby: „Veď človek, aj keď má meno, nebude tu trvalo; je ako lichva, čo hynie.“ (v. 13) Inými slovami „veľké bohatstvo nie je výhodou, práve naopak! Je lepšie byť chudobný a žiť v spojení s Bohom.

Zdá sa, že v prísloví sa ozýva prísny hlas starozákonného Kazateľa, keď opisuje údel, ktorý je rovnaký pre každé žive stvorenie. Je to smrť, ktorá robí márnym všetko, čo je späté s pozemskými vecami: „Ako nahý vyšiel zo života svojej matky, tak musí aj odísť, aký prišiel; neodnesie si nič zo svojej námahy, ani toľko, čo by v hrsti uniesol.... Lebo osud ľudí i zvierat je rovnaký. Ako zomierajú ľudia, tak zomierajú aj ony, všetko odchádza na spoločné miesto (Kaz 5, 14; 3, 19. 20).

Človeka, ktorý si robí ilúzie, že zhromažďovaním bohatstva sa vyhne smrti, ovládne hlboká obmedzenosť a hlúposť. Nie nadarmo žalmista hovorí, že „veci nerozumie“ práve tak ako zviera. Táto téma je rozvinutá vo všetkých kultúrach a všetkých duchovných prúdoch. Plne a definitívne ju vyjadril Pán Ježiš, keď vyhlásil: „Dajte si pozor a chráňte sa všetkej chamtivosti! Lebo aj keď má človek hojnosť všetkého, jeho život nezávisí od toho, čo má.“ (Lk 12, 15). Hovorí tu potom známe podobenstvo o_nenásytnom boháčovi, ktorý zhromažďuje bohatstvo bez toho, aby myslel na blížiacu sa smrť. (porov. Lk 12, 16-21).

Prvá časť žalmu sa sústreďuje práve na túto ilúziu, ktorá si získava srdce bohatého človeka. Ten je presvedčený, že si dokáže „kúpiť“ aj smrť, že si ju podplatí tak, ako sa mu podarilo získať všetky ostatné veci, teda úspech, vysoké postavenie v spoločnosti a jeho beztrestné zneužívanie, pohodlie, nadbytok všetkého, rozkoše. Žalmista však neváha tento postoj označiť za hlúpy. Odvoláva sa na „výkupné“, slovo, ktoré má aj finančný význam. „Veď sám seba nevykúpi nik, ani nezaplatí Bohu výkupné za seba. Cena za vykúpenie života je príliš vysoká; nikdy nebude stačiť, aby človek žil naveky a zánik neuzrel.“ (Ž 48, 8-10).

Bohatý človek, naviazaný na svoje nesmierne majetky je presvedčený, že dokáže ovládnuť aj smrť, tak ako sa mu podarilo za peniaze kúpiť si všetko a všetkých. No nech by bol v stave ponúknuť neviem akú veľkú sumu, svojmu poslednému údelu sa nevyhne. Tak ako všetci ostatní ľudia, bohatí i chudobní, múdri i hlúpi, raz sa musí aj on pobrať na cestu do hrobu, tak ako to stalo s mocnými. Bude musieť zanechať na zemi zlato, ktoré veľmi miloval, i všetky bohatstvá, ktorým sa klaňal (por. vv. 11-12).

Ježiš Kristus položí svojim poslucháčom túto znepokojujúcu otázku: „Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?“ Život sa nedá vymeniť za nič, lebo život je dar od Boha, ktorý má v ruke duše všetkých bytostí aj dych každého ľudského tela. (Jób 12, 10).

Spomedzi cirkevných otcov, ktorí komentovali 48. žalm, si osobitnú pozornosť zasluhuje svätý Ambróz, o_ňom hovorí širších súvislostiach, no vychádza práve zo z úvodného pozvania žalmistu: „Čujte to, všetky národy, počúvajte, všetci obyvatelia zeme.“ Milánsky biskup dodáva: „tu, práve na začiatku uznávame, že je to hlas Pána a Spasiteľa, ktorý volá národy do Cirkvi, aby zanechali hriech, aby sa stali nasledovníkmi pravdy a uznali výhody viery“ Okrem iného, „srdcia všetkých ľudských generácií boli zaťažené hadím jedom a svedomie človeka zotročené hriechom, nebolo v stave sa od neho oslobodiť.“ Preto Pán zo svojho rozhodnutia pre svoje milosrdenstvo veľkodušne prisľúbil odpustenie, aby vinník sa viac nemusel báť, ale aby sa tešil, že môže ponúknuť svoje schopnosti služobníka svojmu dobrému Pánovi, ktorý mu dokázal odpustiť hriechy a vie odmeniť jeho čnostný život.“ (Commento a dodici Salmi, n. 1SAEMO, VIII, Milano-Roma 1980, p. 253).

V_týchto slovách žalmu počujeme aj ozvenu evanjeliového poznania: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.“ (Mt 11, 28). Svätý Ambróz pokračuje: Tak, ako ten, čo ide navštíviť chorých, ako lekár, ktorý prichádza liečiť naše bolestivé rany, tak Pán navrhuje liečbu, aby sa ľudia cítili dobre a všetci sa ponáhľali s dôverou prijať dar uzdravenia... On volá všetky národy k prameňu múdrosti a poznania, všetkým sľubuje vykúpenie, aby nik nežil v úzkosti a beznádeji.“ (n. 2 ibid., pp. 253. 255).

II

Na generálnej audiencii 27. októbra 2004 bolo prítomných vyše 20 tisíc pútnikov z 22 krajín. Témou katechézy bol 49. žalm Bohatstvo človeka nespasí.

Druhá časť 49. žalmu, ktorý sme si práve vypočuli, odsudzuje ilúziu človeka vychádzajúcu zo zbožšťovania bohatstva. Toto je však jedno z trvalých pokušení ľudstva – mať veľa peňazí a považovať ich za prostriedok nepremožiteľnej moci a dokonca sa nazdávať, že si možno podplatiť aj smrť a tak sa od nej vzdialiť.

V_skutočnosti však smrť vtrhne a svojou mocou zničí všetky ilúzie, zmetie každú prekážku a poníži každého, kto dúfa iba v seba samého (porov. v. 14). Každého, bohatého i chudobného, panovníkov i poddaných, hlúpych i múdrych pošle na cestu do večnosti. Účinný je obraz, ktorý naznačuje žalmista, keď predstavuje smrť ako pastiera, ktorý pevnou rukou vedie stádo pominuteľných stvorení (porov. v. 15). 49. žalm nám teda ponúka realistickú a prísnu meditáciu o_smrti, prechod, ktorý nevyhnutne patrí k životu človeka.

Často hľadáme všetkými možnými spôsobmi ako ignorovať túto skutočnosť a nemyslieť na ňu. No táto námaha je zbytočná a tiež aj nepotrebná. Úvaha o smrti sa totiž ukazuje ako dobrá, lebo relativizuje mnohé nepodstatné skutočnosti, ktoré sme si žiaľ absolutizovali, ako napríklad bohatstvo, úspech, moc ... Múdry starozákonný spisovateľ Sirach preto upozorňuje: „Pri všetkých svojich činoch maj na mysli svoj koniec a nikdy nezhrešíš“(7, 36).

Tu však v našom žalme nastáva rozhodujúca zmena: ak nás peniaze nedokážu „vykúpiť“ zo smrti, je tu predsa niekto, kto nás môže zachrániť pred tmavým a dramatickým koncom. Žalmista totiž hovorí: „Moju dušu Boh vykúpi, z moci podsvetia ma iste vezme k sebe“.

Tak sa otvára pre spravodlivého horizont nádeje a nesmrteľnosti. Na otázku, ktorú sme si položili na začiatku žalmu, „prečo sa báť“ (v. 6) teraz prichádza odpoveď: „Ak vidíš, že niekto bohatne, netráp sa.“ Keď príde spravodlivý, chudobný a ponížený človek k poslednej hranici života, nemá nič, čo by mohol dať ako výkupné, aby zastavil smrť a vyhol sa tak jej ľadovému objatiu. No je tu pripravené preň veľké prekvapenie: sám Boh za neho platí výkupné a vytrhne z rúk smrti svojho verného, lebo on je jediný, ktorý môže premôcť smrť, je neporovnateľne mocnejší než ktokoľvek z ľudí.

Preto nás žalmista pozýva, aby sme sa nebáli a nezávideli bohatému, ktorý je vo svojej pýche čoraz viac namyslený, lebo keď príde smrť, nemôže so sebou vziať ani zlato, ani striebro, ani slávu či úspech (porov. vv. 18-19). Veriaci však, ktorý dôveruje Pánovi, nebude Pánom opustený, ale ten mu ukáže cestu života, plnosť radosti z jeho prítomnosti a nekonečnú slasť po jeho pravici. (porov. Sal 15, 11).

Tak si teda môžeme na záver meditácie o_49. žalme pripomenúť slová Pána Ježiša, ktorý nám hovorí o_pravom poklade, nad ktorým nemá moc ani smrť: „Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú. V nebi si zhromažďujte poklady, tam ich neničí ani moľ, ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú. Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce (Mt 6, 19-21).

Svätý Ambróz, inšpirovaný Kristovými slovami, zdôrazňuje jasným a rozhodným spôsobom pominuteľnosť bohatstva: „Všetko sú to nestále veci a čoskoro sa stratia tak, ako prišli. Poklad v tomto zmysle je iba obyčajný sen. Keď sa prebudíš, už ho niet. Človek, ktorý však dokáže vytriezvieť z tejto márnivosti sveta a zmocniť sa čnosti skromnosti, pohŕda týmito vecami a peniazom nepripisuje nijakú hodnotu“ (Commento a dodici salmi, n. 23: SAEMO, VIII, Milano-Roma 1980, p. 275).

Milánsky biskup teda pozýva všetkých nenechať sa naivne zlákať bohatstvom a ľudskou slávou. Píše: „Neboj sa, ani keď budeš počuť o_neviem akej sláve kohokoľvek z mocných! Hľaď vždy pozorne do hĺbky, a uvidíš, že za tým je úplná prázdnota, ak nie je v ňom aspoň zrnko viery.“ Totiž pred príchodom Krista, človek bol stratený a opustený. „Pád dávneho Adama nás uponížil, no Kristova milosť nás pozdvihla. Kristus sám sa uponížil, aby nás pozdvihol, a aby v človeku tak prebývala plnosť čností.“ Svätý Ambróz uzatvára svoju úvahu slovami svätého Jána, s ktorým aj my môžeme povedať: Z jeho plnosti sme všetci prijali a to milosť za milosťou“ (Jn 1, 16) (porov. tamtiež).

HTML © Juraj Vidéky