Prot. č. 2330/00/L

Každodenná a v celom rozsahu slávená Liturgia hodín je ekleziálnou službou, službou kňazov a diakonov, ktorí sa pripravujú na prijatie presbyterátu.

Preto by podceňoval Liturgiu hodín ten, kto by jej slávenie považoval len za zadosťučinenie akejsi kánonickej povinnosti, čím aj je, no nebral by do úvahy, že mocou sviatostnej povahy posvätného rádu je diakonovi a kňazovi zverená osobitná povinnosť chváliť trojjediného Boha za jeho zvrchovanú dobrotu a krásu ako aj za obdivuhodný úmysel jeho milosrdenstva ohľadom našej nadprirodzenej spásy.

Kňazi a diakoni spolu s chválou prednášajú Božskej velebnosti prosby, aby láskavo pomáhala Cirkvi i celému ľudskému pokoleniu v duchovných i v časných potrebách.

Zaiste, „obeta chvály“ sa prináša predovšetkým slávením najsvätejšej eucharistickej obety, ale prípravou na ňu a jej pokračovaním je Liturgia hodín (porov. VSLH, 12). Jej forma je predovšetkým slávenie v spoločenstve, či už ide o skupinu kňazov alebo rehoľníkov, a veľmi sa žiada aj účasť veriacich laikov.

Avšak Liturgia hodín, ktorú nazývame aj posvätným ofíciom alebo breviárom, vôbec nie je menej účinná, keď sa ju niekto modlí sám, akoby „súkromne“; „tie modlitby sa síce konajú súkromne, ale sa v nich neprosí o súkromné záležitosti“ (Gilbertus de Holland, Sermo XXIII in Cant., in P.L. 184, 120).

Liturgia hodín ani za takýchto okolností nemá platnosť súkromnej modlitby, ale patrí k verejnému kultu Cirkvi, pretože ju koná posvätný služobník, ktorý sa opiera o svoju cirkevnú úlohu. Kňaz alebo diakon, ak sa posvätnému ofíciu venuje hoci aj v najodľahlejšom priestore chrámu či kaplnky alebo aj doma, aj vtedy vykonáva službu výsostne cirkevnú, v mene Cirkvi a pre Cirkev, ba dokonca pre celú ľudskú rodinu, čo obsahuje Rímsky pontifikál:

„Chcete si chrániť a rozvíjať ducha modlitby vlastného vášmu spôsobu života, a v tomto duchu podľa vášho stavu svedomite konať liturgiu hodín za Cirkev i za celý svet?“ (Porov. Rímsky pontifikál, obrad vysviacky diakonov.)

A tak v samom obrade diakonskej vysviacky posvätný služobník žiada a prijíma od Cirkvi poverenie modliť sa Liturgiu hodín, ktoré z tohto dôvodu je obsiahnuté v oblasti služobných povinností vysväteného a tak prekračuje hranice čisto osobnej nábožnosti. Vysvätení služobníci, v spoločenstve s biskupom, sú spojení v službe modliť sa za zverený Boží ľud ako Mojžiš (Ex 17, 8-16), apoštoli (1 Tim 2, 1-6), a sám Ježiš Kristus, ktorý „je po pravici Boha a prihovára sa za nás“ (Rim 8, 34). To isté sa hovorí vo Všeobecných smerniciach liturgie hodín, 108:

„Kto spieva žalmy v Liturgii hodín, nespieva ich len za svoju osobu, ale skôr v mene celého Kristovho tela, ba dokonca v mene samého Krista.“

A Všeobecné smernice liturgie hodín uvádzajú v bode 29 toto:

„Biskupi, kňazi a diakoni ašpirujúci na kňazstvo, ktorým Cirkev zverila úlohu sláviť Liturgiu hodín, sú povinní konať ju denne, v celom rozsahu a, pokiaľ je to možné, v tom čase, v ktorom sa má príslušná hodina vykonať.“

Kódex kanonického práva, kán. 276, § 2, 3^o ustanovuje toto:

„Kňazi, ako aj diakoni, ktorí sa pripravujú na presbyterát, sú povinní modliť sa každý deň Liturgiu hodín podľa vlastných a schválených liturgických kníh; trvalí diakoni však majú sa z nej modliť tú časť, ktorú určí konferencia biskupov.“

Po tomto úvode môžeme odpovedať na predložené otázky:

1. Aký je úmysel Kongregácie pre boží kult a disciplínu sviatostí čo sa týka rozsahu záväznosti každodenného slávenia alebo recitovania Liturgie hodín?
   Odpoveď:
   Vysvätení majú morálnu povinnosť sláviť alebo recitovať posvätné ofícium v celom rozsahu a každý deň; vyplýva to z moci samého prijatia posvätného rádu, tak ako je to zrejmé z obradu vysviacky diakonov a ako je to aj kánonicky ustanovené v citovanom KKP, kán. 276, § 2, 3^o. Od tej chvíle však toto recitovanie dostáva charakter už nie súkromnej nábožnosti alebo nábožného cvičenia, ktoré dobrovoľne vykonáva vyvolený klerik, ale je to úkon vlastný posvätnej služby a pastoračného poslania.
2. Je recitovanie posvätného ofícia v celom rozsahu povinnosťou sub gravi (pod ťažkým hriechom)?
   Odpoveď:
   Treba mať na zreteli nasledujúce zásady:
   1. Vážny dôvod, ktorým môže byť choroba, pastoračná služba, služba lásky alebo únava, nie však ľahká nepohoda, môže ospravedlniť od recitovania časti alebo aj celého posvätného ofícia podľa všeobecnej zásady: čisto pozitívny cirkevný zákon nezaväzuje s veľkými ťažkosťami.
   2. Vynechávanie celého posvätného ofícia alebo jeho časti výslovne z lenivosti alebo kvôli odpočinku, ktorý nie je naliehavý, nemožno pripúšťať, pretože z hľadiska vážnosti matérie ide o prejav neúcty voči služobnej povinnosti a pozitívnemu zákonu Cirkvi.
   3. Dôvodom, ktorý ospravedlňuje od recitovania ranných chvál alebo vešpier, môže byť len závažnejší dôvod, pretože tieto liturgické hodiny sú „dva základné piliere každodenného ofícia“ (SC 89).
   4. Kňaz, ktorý v ten istý deň musí slúžiť viaceré sväté omše, alebo viac hodín prijíma sviatostné spovede, alebo musí mať viac kázní a potom je unavený, môže toto so spokojným svedomím pokladať za legitímny dôvod pre vynechanie niektorej primeranej časti posvätného ofícia.
   5. Vlastný ordinár môže zo spravodlivého alebo vážneho dôvodu dišpenzovať kňaza alebo diakona od recitovania posvätného ofícia, a to buď od niektorej časti, alebo aj v celom rozsahu, alebo mu môže dovoliť zámenu za nejaký iný skutok nábožnosti (napríklad zámenu za mariánsky ruženec, krížovú cestu, biblické alebo duchovné čítanie alebo rozjímavú modlitbu v rozumnej dĺžke a pod.).
3. Akú záväznosť má kritérium „pravdivosť času“?
   Odpoveď:
   Odpoveď si vyžaduje, aby sa dôsledne vymedzili odlišné stránky veci podľa rozdielnosti prípadov.
   1. Posvätné čítanie sa neviaže na presne určený čas; možno ho teda urobiť v ktorejkoľvek rozumne zvolenej hodine. Vynechať ho možno iba kvôli niektorému z dôvodov uvedených v bode 2. Podľa zvyklostí sa preto posvätné čítanie môže sláviť od večerných či nočných hodín predchádzajúceho dňa až do času po skončení vešpier (porov. VSLH, 59).
   2. Podobne treba povedať aj ohľadom modlitby cez deň, lebo ani tá nemá pridelený čas; má sa vykonať medzi rannými chválami a vešperami. Jednu z troch posvätných hodín – terciu, sextu alebo nónu, mimo chóru, si možno „vybrať, a to najbližšiu príslušnej časti dňa, aby sa tak zachovala tradícia modliť sa cez deň uprostred práce“ (VSLH, 77).
   3. Ako vyplýva z pomenovania, ranné chvály sa treba modliť v ranných hodinách a vešpery vo večerných hodinách. Ak však niekto nemôže recitovať ranné chvály v ranných hodinách, povinnosť ho zaväzuje pomodliť sa ich ihneď ako môže. Podobne aj vešpery ak nie je možné pomodliť sa ich vo večerných hodinách, treba ich recitovať hneď, ako je to možné. Inými slovami prekážka, ktorá znemožnila zachovať „pravdivosť hodín“, neospravedlňuje od recitovania ranných chvál alebo vešpier, lebo ide o „hlavné hodiny“ (SC 89), ktoré „treba pokladať za najhlavnejšie modlitby“ (VSLH, 40).
   Kto rád plní povinnosť služby a horlivo spieva chvály Stvoriteľovi všetkého, môže priniesť vynáhradu za vynechanú posvätnú hodinu tak, že po hymne príslušnej posvätnej hodiny zoberie aspoň psalmódiu z hodiny, ktorú vynechal, a zakončí ju jedným krátkym čítaním a modlitbou.

Tieto odpovede sa právoplatne zverejňujú so súhlasom Kongregácie pre klerikov.

Vo Vatikáne 15. novembra roku Pána 2000

Georgius A. Card. Medina Estévez, prefekt
+ Franciscus Pius Tamburrino, arcibiskup – sekretár

Preklad: Mgr. Mária Kniesová, Mons. Vladimír Filo
Korektúra prekladu: ThLic. Roman Stachovič
Za poskytnutie textu a povolenie jeho publikovania ďakujem ThLic. Romanovi Stachovičovi.
HTML © Juraj Vidéky