Žalm 87

Katechézy k žalmom a chválospevom

Žalm 87

Jeruzalem, matka všetkých národov

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 13. novembra 2002

Spev o_Jeruzaleme, meste pokoja a univerzálnej matke, ktorý sme práve počuli, je, bohužiaľ, v protiklade s historickou skúsenosťou, ktorú mesto práve prežíva. Ale úlohou modlitby je zasievať dôveru a plodiť nádej.

Univerzálna perspektíva žalmu 87 môže pripomínať hymnus z Izaiášovej knihy, ktorý vidí, ako k Sionu smerujú všetky národy a odhaľujú krásu pokoja, ukujú „z_mečov radlice“ a „z_kopijí kosáky“ (porov. 2. 2-5). V skutočnosti si žalm kladie veľmi odlišnú perspektívu, perspektívu o_pohybe, ktorý namiesto toho, aby smeroval na Sion, zo Siona vychádza; žalmista vidí v Sione pôvod všetkých národov. Keď vyhlásil primát tohto svätého mesta, a to nie pre historické alebo kultúrne zásluhy, ale iba pre lásku, ktorú naň vylieval Boh (porov. Ž 87, 1-3), otvára sa vlastnej oslave univerzalizmu, ktorý zbratá všetky národy.

Sion je ospevovaný ako matka všetkého ľudstva, nielen Izraela. Takéto tvrdenie je mimoriadne odvážne. Žalmista si je toho vedomý a poznamenáva: „Slávne veci sa hovoria o_tebe, mesto Božie“ (v. 3). Ako vôbec môže byť skromné hlavné mesto malého národa predstavované ako pôvod mnohých mocnejších národov? Prečo môže mať Sion tieto nesmierne nároky?

Odpoveď sa uvádza v tej istej vete: Sion je matkou celého ľudstva, pretože je „mesto Božie“, má teda základ v Božom pláne.

Všetky základné body zeme sa nachádzajú vo vzťahu k tejto matke: Rahab, čo je Egypt, veľký západný štát; Babylon, dobre známa východná mocnosť; Týr (Týrus), ktorý zosobňuje obchodný národ severu, zatiaľ čo Etiópia predstavuje hlboký juh, a Palestína, ústredné územie, aj ona je dcéra Siona.

V_duchovnej matrike Jeruzalema sú zapísané všetky národy zeme: trikrát sa opakuje formula: „Tam sa narodil, na ňom sa narodil“ (v. 4. 5. 6). Je to úradný právnický výraz, ktorým sa vtedy vyjadrovalo, že nejaká osoba sa narodila v určitom meste a ako taká požívala plné občianske práva dotyčného národa.

Je pôsobivé pozorovať dokonca aj národy považované za nepriateľské voči Izraelu, ako vystupujú do Jeruzalema, kde sú však prijatí nie ako cudzinci, ale ako „domáci“. Žalmista dokonca pretvára sprievod týchto národov na Sion na zborový spev a tanec: ony nachádzajú svoje „pramene“ (porov. v. 7) v Božom meste, z ktorého vyteká prúd živej vody, ktorý oplodňuje celý svet, ako to ohlasovali aj proroci (porov. Ez 47, 1-12; Zach 13, 1; 14, 8; Zjv 22, 1-2).

V_Jeruzaleme musia všetci nájsť svoje duchovné korene, cítiť sa ako vo svojej vlasti, stretávať sa ako členovia tej istej rodiny, objímať sa ako bratia, ktorí sa vracajú do svojho domova.

Ako stránka opravdivého medzináboženského dialógu prijíma žalm 87 univerzalistické dedičstvo prorokov (porov. Iz 56, 6-7; 60, 6-7; 66, 21; Jon 4, 10-11; Mal 1, 11 atď.) a anticipuje kresťanskú tradíciu, ktorá aplikuje tento žalm na „Jeruzalem, ktorý je hore“, o_ktorom svätý Pavol vyhlasuje, že „je to tá slobodná a je našou matkou“ a má viac detí ako Jeruzalem pozemský (porov. Gal 4, 26-27). Nie odlišne hovorí aj Apokalypsa, keď ospevuje „Jeruzalem, ktorý zostupuje z neba od Boha“ (21, 2. 10)

V_súlade so žalmom 87 aj Druhý vatikánsky koncil vidí v univerzálnej Cirkvi miesto, kde sú zjednotení „všetci spravodliví od Adama, od spravodlivého Ábela až do posledného vyvoleného“. Ona „sa slávne zavŕši na konci čias“ (Lumen gentium, 2).

Toto cirkevné čítanie žalmu ponúka v kresťanskej tradícii čítať ho podľa mariánskeho kľúča. Jeruzalem bol pre žalmistu pravou „metropolou, to jest „mestom, matkou“, v ktorej bol prítomný sám Pán (porov. Sof 3, 14-18). V tomto svetle kresťanstvo oslovuje Máriu ako živý Sion, z ktorého lona sa zrodilo vtelené Slovo a v dôsledku toho sa znovuzrodili Božie deti. Hlasy cirkevných Otcov od Ambróza z Milána k Atanázovi Alexandrijskému, od Maxima Vyznávača po Jána Damascénskeho, od Chromácia Akvilejského po Germána Konštantínopolského – sa v tejto kresťanskej interpretácii žalmu 87 zhodujú.

My sa teraz započúvajme do slov majstra arménskej tradície Gregora z Náreku (okolo 950-1010), ktorý sa vo svojej Chváloreči na preblahoslavenú Pannu Máriu obracia na panny takto: „Utiekajúc sa pod tvoj najdôstojnejší a mocný príhovor sme chránení, svätá Božia Rodička, lebo nachádzame útechu a odpočinok v tieni tvojej ochrany ako v_zátiší dobre opevneného múru: múru ozdobeného, v ktorom sú vsadené pôvabne najčistejšie brilianty; múru zahaleného plameňom, a preto nedobytného od útokov lotrov, ktorému sa nemôžu priblížiť krutí zradci, pretože je nedostupný; múru podľa Dávida obkoleseného zo všetkých strán, ktorého základy položil Najvyšší (porov. Gal 4, 26; Hebr 12, 22), kde si zhromaždila všetkých ako obyvateľov, aby si skrze telesné zrodenie Boha deti pozemského Jeruzalema urobila deťmi Jeruzalema, ktorý je hore. Preto ich pery velebia tvoje panenské lono a všetci vyznávajú, že si príbytkom a chrámom toho, ktorý je tej istej podstaty s Otcom. Správne teda o_tebe povedal prorok: „Bola si pre nás domom útočiska a pomoc proti prúdom v dňoch súženia“ (porov. Ž 46, 2) (Testi mariani del primo millennio, IV, Roma, 1991, p. 589).

Z_L’Osservatore Romano, č. 46
(týždenné vydanie v taliančine) z 15. novembra 2002